Vo februári 2013 sa Marián Slovák musel popasovať s nepríjemnými bolesťami, ktoré ho doviedli až do nemocnice. To ešte nikto netušil, že o pár dní prídu oveľa horšie chvíle. „Najskôr som ležal v nemocnici so zápalom sedacieho svalu, no deň nato, ako som prišiel domov, som si kýchol a stalo sa to. Z ničoho nič nastala mozgová porucha a odišla mi reč,“ povedal herec o pár mesiacov týždenníku Šarm. Za to, že dokáže rozprávať aj opäť hrať v divadle, môže vďačiť lekárom, no i vlastnej usilovnosti a vôli.
Pomoc prišla rýchlo
Ako herec spomína, po kýchnutí prakticky prestal rozprávať. Našťastie, doma bola aj jeho manželka, herečka Eva Matejková (67), ktorá ihneď zavolala záchranku. „Za dvanásť minút prišla sanitka, lekári aj sestričky sa o mňa výborne starali, nemôžem sa na nič sťažovať,“ vraví herec vďačne.
Čo však už za také perfektné nepovažuje, to je systém nasledujúcej starostlivosti o pacienta s porážkou po prevoze domov. Kým v nemocnici mal nárok aspoň na pár sedení s logopédom, po jej opustení na logopéda stratil nárok a zdravotná poisťovňa naňho neprispieva ani eurom. „Pacient ide domov a nikto sa už nezaujíma, či sa dohovorí a ako sa o seba dokáže postarať,“ konštatoval Slovák trpko.
Javisko alebo smrť
Celé dva mesiace si herec platil logopéda z vlastného vrecka a denne s ním 40 minút až hodinu trénoval, aby dokázal opäť rozprávať. „Učil som sa znova vyslovovať jednotlivé slová, nie celé vety, všetko postupne. To nemôže nik robiť sám, pri tom vám musí pomôcť odborník. Keby som ho nemal, dnes takto nerozprávam.“ Ako vraví, bolo to veľmi únavné, no usilovnosť sa mu oplatila. Už v lete 2013 ponúklo nitrianske Divadlo Andreja Bagara Mariánovi Slovákovi jednu z hlavných úloh, Sama Pichandu v muzikáli Tisícročná včela. Trochu však váhal, či je na tom zdravotne naozaj tak dobre, aby sa mohol vrátiť do divadla.
„Tešil som sa aj obával. Ale musíte to urobiť tak – buď sa postavíte na javisko, alebo zomriete. To nejde inak,“ zhodnotil svoje rozhodnutie po úspešnom zvládnutí roly. „Bol to risk, lebo som mohol totálne prepadnúť a to by znamenalo môj definitívny koniec. Zároveň to bola šanca na návrat.“
Opäť v nemocnici
Azda jediné, čo po mozgovej porážke vo svojom živote radikálne zmenil, bolo fajčenie. „Nemyslím si, že by som predtým žil extrémne nezdravo. Je pravda, že som dosť fajčil, aj tridsať cigariet denne. Takže fajčenie som zo svojho života vypustil, ostatné je tak ako predtým.“ Keď už sa hercov život dostal prakticky do normálu, vrátil sa aj na obrazovky, k tenisu a ďalším činnostiam, prišla ďalšia kardiovaskulárna komplikácia.
Vlani koncom jari ho postihla pľúcna embólia. Našťastie, opäť bola doma pohotová pani Matejková a lekárska pomoc prišla rýchlo. „Som veľmi rád, že žijem. Dobre si uvedomujem, že som dvakrát skoro umrel,“ skonštatoval nedávno Marián Slovák.
Šetrí sa s rodinou
Hoci v televízii ani v divadle herca teraz nevídať, nevysedáva doma. Chodí si zahrať tenis, venuje sa svojim záľubám, rodine, kde-tu dabingu a teší sa zo života.
Milovník života
„Božemôj, ja mám rád všetko! Umenie, dobré jedlo, šport, všetko, čo je okolo mňa! Nedívam sa na svet negatívne. Mnohým dokáže napríklad pokaziť náladu počasie. Aj ja mám rád slnko, ale to predsa nesvieti každý deň. A mám sa preto hnevať? Aj taká veľká búrka môže byť predsa fajn!“ A jeho najväčšia radosť? Najmladšia vnučka Liliana, ktorú chodí kočíkovať až do Brna. „Mám päť fantastických vnukov, ale po tom, čo dcérka Svetlanka porodila, som si povedal, že nič nebudem robiť. Ja som ,dedeček‘, chodím s kočíkom a mám sa výborne.
